Alexander Daško je novým splnomocnencom vlády SR pre rómske komunity. Do funkcie bol vymenovaný 14. novembra 2023. Vyštudoval hru na husliach a klavíri na konzervatóriu v Žiline. Hrá v kapele Cigánsky oheň. Na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici vyštudoval pedagogiku. Je riaditeľom súkromnej základnej umeleckej školy. Ako sám hovorí, základnou myšlienkou je, že majorita a minorita musí systematicky spolupracovať. Jeden bez druhého výsledky a úspech nedosiahneme. S pánom Daškom sme sa porozprávali nielen o problémoch a riešeniach, ktoré ho čakajú vo funkcii, ale aj o jeho príbehu, ceste z osady, cez husle až na úrad vlády.
Autor: Pavol Čislikovský Foto: archív redakcie
Na úvod sa patrí spomenúť váš kariérny príbeh. Aká bola vaša cesta?
Vyrastal som v rázovitej obci Čierny Balog. Máme tam štyri osady. V jednej z nich som býval. Už v detstve som uvažoval nad tým, že tu asi žiť nemôžem. Hľadal som cestu, ako sa dostať preč z osady. Jediná cesta bola umenie. Už len cesta z Čierneho Balogu do Banskej Bystrice, to bol pre mňa zážitok, ako keby som išiel do Prahy. Keď som sa v detstve dostal v rámci umeleckých súťaži do Bratislavy, tak to bolo akoby som bol v New Yorku. Tak veľmi to pre mňa bol iný svet. Najviac som obdivoval tváre ľudí. Snažil som sa čítať z ich tvárí ich životné príbehy. Kto sú? Odkiaľ sú?
Mal som pred ľuďmi rešpekt, zvlášť pred tými, ktorí nosili okuliare. O nich som si myslel, že to sú tí machri, ktorí sa celý život učili a sú múdri. Pochádzam z trinástich detí, ja som najmladší. Mojou veľkou výhodou bolo, že som mal rodičov, ktorí ma podporovali. Moja mama nevedela čítať, písať. Možno aj preto nás nútila, aby sme sa učili. Môj otec mal strednú školu, bol zootechnik. Môj životný príbeh začal asi tak, že som v Brezne ešte na základnej škole začal chodiť do hudobnej. Jediný šport, ktorý som mal dovolený, bolo plávanie. Ostatné športy boli zakázané. Vetou „Zlomíš si ruku a ako budeš hrať na husliach?“ Moji bratia chodili na box a ja som im závidel. Potom som si dal prihlášku na konzervatórium do Žiliny. V tej dobe už boli povolania pre Rómov určené. Ísť na konzervatórium, to bolo zvláštne. Konzervatóriá boli exkluzívne školy. Na Slovensku boli len tri. V Bratislave, Žiline a Košiciach. Riaditeľ hudobnej školy, ktorú som navštevoval, zavolal do Žiliny a povedal im o mojom talente. Raz som dokonca hral na oslave narodením riaditeľa mojej základnej školy a tam sa to zlomilo. Celý pedagogický zbor začal pracovať na tom, aby som sa dostal na konzervatórium. Ďakujem nielen okolnostiam, ale aj ľuďom, ktorí boli okolo mňa. Štúdium na konzervatóriu ma bavilo natoľko, že som ani nechcel chodiť domov.
Aké sú vaše hlavné priority?
Mám talentovú školu a s deťmi sme chodili do najstaršieho rómskeho divadla na svete, Romen v Moskve. Chcel som ukázať, že existuje aj iný život, iné možnosti. Chcel som im ukázať svetové veľkomesto, nech vidia možnosti. V Moskve máme „mekku“ rómskej kultúry. Vystupovať v divadle Romen, to je česť. Keď sme sa vracali domov, bolo v autobuse ticho. Pýtam sa, prečo ste tak ticho? A deti začali, my nechceme ísť domov... Navnadil som ich, ukázal som im iný svet, ale zároveň som ich potom vrátil do ich prostredia. A to boli deti z takých rodín, kde dva aj tri dni nemajú čo jesť. Na tomto príklade chcem ukázať, že musíme deti vybrať zo zlého prostredia. Vzdelanie je základ. Ak ho nebudú mať, tak môžu len snívať o tom, že budú žiť iným životom. Je dôležité, aký je prístup rodičov. Aj tí na tom musia trvať. Moje základné priority sú vzdelávanie, práca a bývanie. Tieto veci musíme nastaviť. Potom budú nasledovať terénni pracovníci, komunitné centrá, rozvojové tímy.
V čom sú podľa vás hlavné príčiny stavu, v ktorom sa rómska komunita nachádza?
Po roku 1989 sa zrušili pracovné miesta, ktoré boli obsadzované Rómami. Napríklad na družstvách či v technických službách. Namiesto vytvárania nových pracovných miest, sme ako štát vytvorili systém - „Tu máte peniaze a buďte ticho!“ Nie je sa čo čudovať, že len využívajú sociálny systém. Sám systém ich to naučil. Pamätám si Rómov z našej osady, ráno vstali a išli do práce. Ale máme tu už nové generácie, ktoré sme ´naučili´, že nemusia robiť.
Musíme Rómom zmeniť myslenie. Musíme ich naučiť, že mama aj otec musia ísť do roboty a zarobiť peniaze. Poviem vám jeden príklad. Raz sa robil projekt na rozvoj finančnej gramotnosti v rómskej osade. Aký má zmysel robiť workshop ohľadne finančnej gramotnosti pre ľudí, ktorí nikdy nevideli kreditnú kartu? Nemajú ani zriadený účet v banke. Najprv im dajme prácu a až potom môžeme robiť kurzy finančnej gramotnosti. Aj projekty musia mať hlavu a pätu. Nesmú sa robiť kurzy len preto, aby sa urobila čiarka, že sa uskutočnili a reálna zmena žiadna. Takto to už fungovať nebude a ani nechcem, aby to takto fungovalo. Finančné prostriedky musia byť efektívne využité, aby naozaj pomohli komunite, ale aj sama rómska komunita musí pre zmenu svojich podmienok niečo urobiť. Okrem práva má každý občan aj povinnosti. Bohužiaľ, niektorí členovia z našej minority chcú len práva. Ak niekto nemá pracovné návyky a vzdelanie, tak nemôžete čakať, že ho niekto zamestná. A potom sa ozvú hlasy, že ho nechcú zamestnať, pretože ste rasista.
Ja si nepamätám, že by som musel dvakrát alebo trikrát viac robiť, aby som dokázal, že som lepší ako ľudia z majority, toto ale tvrdia niektorí naši Rómovia. Ja som to nezažil! Ak som svetu ukázal, že viem žiť normálne, tak ako ostatní ľudia, nemal som problém.
Už po desaťročia sa ukazuje, že je tu skupina Rómov, ktorá po základnej škole nepokračuje na strednej škole. Po skončení povinnej školskej dochádzky stráca štát nad ich vzdelaním kontrolu. Ako dosiahnuť, aby mali motiváciu získať vyššiu kvalifikáciu?
O tejto téme by sme mohli dlho diskutovať. Skúsim teda v krátkosti. Dnes vo všetkých krajinách Európy chýbajú remeselné profesie. To je jeden zo spôsobov. Remeslá a duálne vzdelávanie. To duálne vzdelávanie, ktoré sme tu my mali za socializmu a dnes nám o ňom hovoria ako o know-how zo západu. Podnik by sa mal dohodnúť so školami, a následne by bol žiak zaviazaný, že bude po skončení štúdia pracovať v podniku, aj to jeden zo spôsobov.
Neuvažovali ste nad tým, ako prepojiť vzdelávanie a uplatnenie na trhu práce v spolupráci so štátnymi inštitúciami? Teda, že by Rómovia pracovali pre štát. Napríklad pre mestá a obce na pozíciách záhradníkov, cestárov a pod. Tým pádom by samotné obce vytvárali pracovné miesta aj pre ľudí, ktorí nemajú vzdelanie. Ak súkromný sektor nevytvorí pracovné miesta pre ľudí so základným vzdelaním, tak by sa o to mohol pokúsiť štát. Dalo by sa sociálne ohrozeným skupinám pomôcť aj takto?
Určite áno. Na podobných projektoch pracujeme a budú vo forme sociálnych podnikov v mestách, kde nie sú veľké podniky a fabriky. Sociálne podniky budú zabezpečovať subdodávky pre veľké podniky. Sociálne podniky sú jedným zo spôsobov, ako nízko kvalifikovaných ľudí zamestnať. Ale zase sme na začiatku. Vzdelanie je potrebné. Vo výrobe nemôže byť človek, ktorý nevie rátať. Má vyrobiť tisíc kusov a vyrobí päťsto? Za socializmu vedeli Rómovia aspoň základne veci. Čítať, počítať, podpísať sa. Dnes niektorí nevedia ani to. Rómovia majú svoju mentalitu, niektorí nebudú chodiť práce a mesiac čakať na výplatu. V lete pôjde do lesa, nazbiera maliny, čučoriedky a keď ich predá, peniaze má ihneď. Musíme mať tvz. mentorov, ktorí budú firme garantovať, že Rómovia ráno vstanú a pôjdu do roboty. Musíme ich naučiť pravidelnosti a tomu, že prvé, čo musí ráno urobiť, je vstať a ísť do roboty.
Každá skupina obyvateľstva, bez ohľadu na etnikum a národnosť, je dnes sociologicky rôznorodá. Aj v rómskej komunite máme bohatých, chudobných, vzdelaných aj nevzdelaných. Viete dnes na základe sociologických dát rozdeliť Rómov do sociálnych vrstiev a potom si vytipovať tých, ktorí majú potenciál na najvyšší rast? Rómska komunita nie je jednoliata. Iní Rómovia sú na východe Slovenska, iní na juhu. Aj sociálne sú rozliční. Tým pádom sú aj ich sociálne a pracovné návyky iné. Neplánuje váš úrad urobiť sociologické analýzy a na základe toho potom s konkrétnymi sociálnymi vrstvami Rómov pracovať?
Dobrá otázka! Podmienky riešení sú diametrálne odlišné na východe, na strednom alebo západnom Slovensku. V každom regióne sú Rómovia iní. Tento sociologický výskum by sa mal urobiť, súhlasím. Mali by sme vedieť, kto potrebuje najväčšiu pomoc, kto potrebuje nasmerovať a kto len postrčiť. Vo funkcii som len tri týždne. A priznám sa, riešime teraz problémy, ktoré tu boli už pred mojím príchodom. Teraz sa venujem aj problémom s občianskymi hliadkami.
Ako vytiahnuť talentované deti z osád do prostredia, kde svoj talent môžu prejaviť a rozvíjať?
V osadách máme talentované deti, či už na šport alebo hudbu. Rómske deti majú jeden veľký problém a to je stereotyp. Vidím to aj na deťoch v mojej talentovej škole. V momente, keď talent nestačí a treba makať, rómske deti zostanú stáť, nerómske deti aj keď nemajú až taký talent, ale majú zmysel pre systematický prácu.
Ako to zmeniť?
Najprv musíme zmeniť myslenie Rómov a to nebude rýchly proces. Ak sa postupne bude meniť myslenie, budú sa meniť aj výsledky v škole, v práci... Vo všetkom.
Čo vás motivovalo k tomu, aby ste založili talentovú školu?
Raz som účinkoval na oslave narodenín môjho priateľa, ktorý podporuje detské domovy. Pri jednej príležitosti som sa ho spýtal: „A prečo to robíš? Už môžeš oddychovať, si za vodou.“ A on mi odpovedal: „Vieš, v živote môžeš mať peniaze, môžeš mať majetky, ale mal by si tu zanechať naozaj niečo hodnotné.“ Cestou domov z Bratislavy do Banskej Bystrice som nad tým rozmýšľal a povedal som si, má pravdu! Je veľa detí, rómskych detí, ktoré majú talent a chcel som im pripraviť cestu, aby sa na základe svojho talentu vedeli uplatniť a presadiť v živote. Dnes máme v škole asi 60 % ´nerómov´ a 40 % Rómov. Niekto sa dnes ani nezamýšľa, kto je akej národnosti. Presne tak, ako som to zažíval ja za socializmu, keď som chodil do hudobnej. Nikto sa nepozeral na to, či som Róm alebo nie. Som rád, že sme mnohým deťom pomohli, ale je za tým systematická, sedemnásťročná práca a naše výsledky vieme preukázať.
Každá spoločnosť na svete musí mať svoje autority, ktoré ľudia nasledujú a počúvajú. Kto by mohol byť autoritami pre rómsku komunitu? Je všeobecné známe, že niektorí Rómovia sú silne veriaci. Mohla by v tomto smere pomôcť napríklad cirkev a kňazi?
Samozrejme, že áno. Ale aj umelci, či športovci, možno aj niektorí politici. Osobne si myslím, že najväčší vplyv majú umelci, tí sú pozitívnymi vzormi. Základnou myšlienkou však zostáva, že majorita a minorita musia systematicky spolupracovať. Jeden bez druhého výsledky a úspech, nedosiahneme.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov vo vašej práci.
